„Iné“ náboženstvá – hrozba či obohatenie?

Autor: Jozef Neoral | 26.10.2008 o 7:43 | (upravené 8.2.2011 o 2:11) Karma článku: 4,69 | Prečítané:  1093x

  Kritikom náboženského relativizmu na zváženie, priaznivcom na povzbudenie... Väčšina našincov sa hlási ku kresťanským vierovyznaniam... Aspoň formálne to zatiaľ platí. A väčšina z tej väčšiny sa díva na príslušníkov iných vierovyznaní a iných duchovných ciest viac či menej „cez prsty“, s rozličnými obavami i predsudkami.

 

Dnes je deň o hodinu dlhší (aspoň oficiálne), čo sa stáva iba raz za rok! A navyše je nedeľa...

Ako kto zužitkuje tú „bonusovú“ hodinu, je vecou osobných rozhodnutí, slobodnej voľby každého slobodomyseľného človeka.

Dnes, keď je minimum dôvodov na ponosy, že chcem niekoho z vás okrádať o čas, ponúkam každému, kto má rád nedeľné pozastavenia, drobnú úvahu. Zamyslenie na duchovnú tému, na ktoré by tá hodinka mohla azda s rezervou stačiť.

 

Nedeľa je u nás najobvyklejším dňom svätenia – oddychu tela a činorodosti ducha. Psychohygieny veriacich, hľadajúcich i neveriacich. Pre každého podľa vlastnej letory, podľa osobného svetonázoru či skupinovej ideovej príslušnosti.

Väčšina našincov sa hlási ku kresťanským vierovyznaniam... Aspoň formálne to zatiaľ platí. A väčšina z tej väčšiny sa díva na príslušníkov iných vierovyznaní a iných duchovných ciest viac či menej „cez prsty“, s rozličnými obavami i predsudkami. No predsudky majú samozrejme nielen kresťania, predsudky sú skrátka ľudské (hoci v nelichotivom zmysle tohto pojmu). Od nich je už iba krôčik ku zrodu spoločenských mýtov, ktorých je tu stále neúrekom.

 

Na dva z tých mýtov, ktoré bytostne súvisia s náboženským životom, dnes zacielim svoju pozornosť. Ak chcete, môžete sa pridať.

Prečo práve na dva a nie napríklad na tri (obľúbený to kresťanský počet)?

Nuž aj preto, že práve dvojka svojou symbolikou ideálne súzvučí s témou tohto môjho príspevku, s podstatou rozdelenia i zjednocovania. Tam, kde zavládlo rozdelenie, vznikli najmenej dva tábory verejnej mienky. Najmenej dva i najčastejšie dva. Binárna, čierno-biela logika vládne nielen svetu dnešnej techniky, ale aj ľudskému rozlišovaniu. Ak ľudia ľudí delia (a zároveň sú rozdeľovaní), ide obvykle o delenie na dve (neraz znesvárené) skupiny. Na veriacich a neveriacich, na pravých a nepravých, na spasených a zatratených, na verných a odpadlíkov, na ortodoxných a heretikov, na osvietených a bludárov... A tiež napr. na pravičiarov a ľavičiarov, na radikálov a liberálov, na koaličných a opozičných, na priateľov a nepriateľov atď. Ak sa raz s rozdeľovaním začne, šíri sa rozdelenie ako epidémia doširoka-doďaleka. Lež koniec rozdeľovania našťastie nie je v nedohľadne, pretože ľudia sa vyvíjajú a postupne začínajú chápať úskalia dvojsečnosti tejto mocnej zbrane, meča rozdelenia.

Rozdelenie má svoj prvotný hlboký zmysel. Ak by Boh pri stvorení nebol rozdelil ľudstvo i ďalšie mnohoraké stvorenstvo na dve pohlavia, odkiaľ by mohla prameniť vytrvalá túžba po znovuzjednocovaní? Bez dvojakosti by nebolo nádhery partnerskej lásky medzi ženou a mužom. Nebolo by mučivosti škriepok, ale ani úľavnosti zmierení. Nebolo by mnohého krásneho, zaujímavého, poučného.

Je čas rozdelenia a čas zjednotenia. Kto naplno pochopil význam rozdelenia v pozemskom živote, pochopil na kontraste jeho pozadia zároveň i význam zjednotenia. A usiluje sa oň, speje k nemu – ticho, vytrvale, cieľavedome. Nehľadiac na pocty alebo opovrhnutia.

 

A teraz k avizovaným dvom mýtom:

Mýtus prvý: Kresťanstvo je naše, tradičné.
Iné náboženstvá sú cudzie, pre nás neprirodzené, nevhodné...

Čím je kresťanstvo našskejšie oproti iným náboženstvám?

Narodil sa azda Ježiš Kristus na Slovensku? Pôsobili tu vari Ján Krstiteľ alebo Kristovi prví apoštoli? V čom je židovská postať príbuznejšia slovanským koreňom než napr. postať arabská, z ktorej vzišiel Mohamed, či indická, ktorá dala svetu Budhu?

Žiaden z pôvodcov významných svetových náboženstiev nepochádzal zo strednej Európy, a predsa si Slovač (jej časť) osobuje domovské právo pre učenie jedného z nich.

Je tu kresťanstvo tradičnejšie? Každá tradícia sa predsa raz začína a trvá, pokiaľ nepominie. Kresťanstvo je tu udomácnené stáročia, iné náboženstvá kratší čas, niektoré sa u nás iba začínajú dostávať do povedomia ľudí, získavať prvých sympatizantov či stúpencov. Má azda kresťanstvo akési „predkupné právo“ len preto, že sem dorazilo skôr?

Je zaujímavé, ako rýchlo a ústretovo masy ľudu preberajú povedzme nové slová z iných jazykov do svojej slovnej zásoby (je to praktické, výhodné), avšak akceptovať „cudzie“ duchovné vplyvy sa zdráhajú. Prečo takýto dvojaký meter? (Opäť to rozdeľovanie...)

Že je u nás prevaha obyvateľstva s kresťanským vierovyznaním? – A to má byť argumentom pre našskosť? Dnes je tu prevaha kresťanov, o pár storočí (možno aj desaťročí) ich môžu vystriedať napr. moslimovia. Stále to však budú obyvatelia Slovenska. (A z môjho pohľadu najmä obyvatelia Zeme, príslušníci ľudského rodu.)

Našskosť je vec relatívna, rovnako ako pravosť náboženstva.

Nijaké náboženstvo alebo iné duchovné hnutie sa nemôže ujať tam, kde preň nedozrela vhodná živná pôda, spoločenská klíma, vedomie ľudí. Obava kresťanského duchovenstva z oslabenia svojho vplyvu na masy veriacich je síce pochopiteľná, no neospravedlňujúca podnecovanie obáv z inakosti, nevhodnosti, „nepravosti“ iných duchovných alternatív.

Žijeme v spoločenskom zriadení, ktoré sa dnes hrdí demokratickými atribútmi, medzi ktorými má popredné miesto aj názorová pluralita. Ak nám vyhovuje konkurenčné prostredie v politike, ekonomike, kultúre a ďalších sférach, prečo ho spochybňovať práve pri duchovnej sebaidentifikácii? Alebo má politickú totalitu vystriedať totalita náboženská?

Konformizmus je ako patologická závislosť – ak sa ho človek zbaví v jednej oblasti svojho života, má sklon presunúť ho do inej (klin sa klinom vybíja). Len vzdať sa ho úplne a definitívne je mu príliš nepohodlné. Uniesť slobodu je predsa také ťažké...

  

Mýtus druhý: Je iba jedna pravá Cesta. A tou je...

(Koľko názorov, toľko mien. Platnosť však široká.)

 

Nechcem byť dnes samozvaným teológom, aby som polemizoval o možných interpretáciách príslušných veršov zo svätých spisov rôznych náboženstiev (nielen Biblie).

Položím otázku:

Poznajú kresťania dostatočne myšlienky aspoň tých osobností, ktorých počítajú medzi svojich svätých?

Asi ako kto, ale osvieženie pamäti nemôže uškodiť.

Účelovo teraz odcitujem niekoľko výrokov katolíckej svätice Hildegardy z Bingenu, matky predstavenej kláštora benediktínskeho rádu, mystičky, prírodovedkyne, lekárky, spisovateľky a skladateľky. Myslím, že väčšine súčasníkov je známa skôr svojimi radami vo veciach hmotných, menej už klenotmi duchovnými. Oprášme teda spoločne niektoré z nich:

„Poznaj cesty... pretože jednoduchý je pôvod a cieľ, rôznorodé sú ale cesty, každý
z nás má svoju, áno, koľko ľudí žije od Adama až po posledne narodeného, toľko ciest existuje za jedným cieľom.“ 1 

„Ľudia nie sú povolaní k tomu, aby smerovali k Bohu jednou Cestou. Boh nepodmienil vykúpenie človeka nejakou jednou Cestou. Ale dosiahnutie cieľa spája so všetkými dobrými úmyslami, lebo jedno dobro nevylučuje druhé. Preto ľudia by si mali pamätať, že ak niekto nejde ich Cestou a má dobré úmysly, pochopí i dobro ostatných Ciest.“ 2

„Akékoľvek dobro spočíva na dobrej vôli.“ 2

„Choď, hľadaj vlastnú Cestu. Odvrhni seba a nájdi seba. Potom možno budeš počuť po smrti hudbu. Ale pamätaj, že niečím iným sú vedomosti a iným viera.“ 2

„Najušľachtilejšie je to, čo vznikne v oslobodenej mysli. Čím je myseľ slobodnejšia, tým je ušľachtilejšia, užitočnejšia, dokonalejšia aj modlitba, aj dielo.“ 2

„Hľadaj a neustávaj vo svojom hľadaní. Hľadaj v slobodnej mysli a modli sa. Úprimnou modlitbou je možno dosiahnuť takmer všetko... Modliť sa tak úprimne, aby sa na ňu sústredili všetky sily človeka.“ 2

„Slobodná, pokojná myseľ nás zavedie na miesta, pre ktoré sme si vytvorili priestor na pochopenie... Obrazy, ktoré dokážeme vlastnou snahou po poznaní napĺňať svetlom precítenia.“ 2

„Hudba je jedným z najušľachtilejších spôsobov, ako sa priblížiť k Bohu. Harmónie zvukov sú zemským odleskom božskej harmónie. Ľudský spev je dychom duše a oddychom Pána. Je to sféra, v ktorej sa svet Boha spája so svetom ľudí.“ 2 

Aká je teda jednocestnosť?

Jednoznačne totalitná, spútavajúca.

 

Aké je hľadanie?

Obohacujúce.

 

Aká je správne chápaná a dosahovaná sloboda?

Odporúčaniahodná, približujúca človeka k pochopeniu pravdy.

 

Je dôležitejšia Cesta alebo Cieľ?

(Odpoveď nech hľadá každý v sebe.)

 

Hildegarda žila na Zemi takmer pred tisícročím. A čo dnes – sú medzi kresťanmi ľudia, ktorí chápu, že duchovný pokrok nie je viazaný na jedinú Cestu? Sú medzi nimi ľudia naozaj vnútorne slobodní? Určite áno.

O jednom zo súčasníkov to viem dokonca s istotou, hoci osobne som sa s ním dosiaľ nestretol. Je to Anton Srholec, katolícky kňaz, človek s minulosťou, za ktorú sa skutočne nemusí hanbiť, s poznaním, ktoré mu nikto nevezme, a s duševnou vnímavosťou i pružnosťou, ktorú by mu mohli závidieť aj oveľa mladší. Je to človek činu, stále tvorivý a užitočný – dnes najmä pre bezdomovcov.

Aj od neho som vybral aspoň zopár myšlienok, ktoré by podľa mojej mienky nemali zapadnúť prachom:

„Čím som starší, tým viac si uvedomujem súvislosti, prepojenia a príbuzenstvo všetkých ľudí, bez rozdielu na orientáciu, rasu či náboženstvo.“ 3

„Pre mňa je úžasným objavom generácia mladých ľudí, ktorí sú možno viac veriaci ako ja sám. Sú inými veriacimi, akými sme boli my – hľadajú cestu, už nie sú poslušnými deťmi cirkvi. Náboženstvo u nás dostáva novú reč a je to prejav niečoho, čo je pre mňa úplne nové a šokujúce. Mladí ľudia vo všetkých náboženstvách – židia, moslimovia, kresťania sa odrazu organizujú a hlásia sa k tomu, čo sa už zdalo byť skoro mŕtve.“ 3

„Možno je na Slovensku ešte viac veriacich ľudí ako 80 percent, ktorí na to hlavné prišli sami, aj bez cirkvi – poctivo žiť, slobodne myslieť a chrániť si nadobudnutú slobodu. Aj ja som sa naučil slobode a draho som si ju zaplatil. Moja príslušnosť k cirkvi ostáva, nič iné ani lepšie nemám, ale už nikdy nebudem poslušným synčekom, ktorému bude niekto rozkazovať a ktorý sa nechá viesť za ručičku a manipulovať.“ 3  


 

Čo dodať za seba?

Mal som tú česť zoznámiť sa s rozličnými svetovými náboženstvami a ezoterickými prúdmi, stretnúť ich stúpencov. Niektoré som spoznal dôvernejšie, iné aspoň okrajovo. Tie skúsenosti ma nesmierne obohatili, neohrozili. Viem však, že niektorí ľahkoverní a ľahko manipulovateľní ľudia môžu pri takomto exkurze aj vážne a nadlho zblúdiť. Ale to patrí k životu, k vývoju...

Všetkým, ktorí sa cítia byť dostatočne zvedaví, vnímaví, chápaví a vnútorne silní, môžem duchovné hľadanie a poznávanie iba odporúčať. Poznávaním človek vždy viac získava než stráca. A práve v nedostatku poznania (nie vedomostí) tkvejú korene obáv, fóbií, predsudkov, neznášanlivosti...

Komu je ponúkaná duchovná cesta tesná, nech si smelo a vytrvale hľadá pre seba tú pravú, ktorá mu sadne ako na mieru. No aby som predišiel nesprávnemu chápaniu mojich slov – nenabádam k prispôsobeniu si niektorého náboženstva podľa osobného vkusu, k vyzobaniu čerešničiek z torty. Treba si nájsť takú Cestu, ktorá človeku dokonale sadne bez prispôsobovania. A prijať ju ako celok, bez výhrad. Prijať a vykročiť...

Je to asi menej pohodlné a zdĺhavejšie ako uspokojiť sa s prvým náboženstvom, ktoré má človek naporúdzi. Avšak vynaložená námaha býva bohato vyvážená neskoršou radosťou z napredovania, oslobodzovania, videnia vlastným zrakom. A úprimne hľadajúcemu nie sú nijaké útrapy a sklamania priveľkou prekážkou.

Hľadajúci, všemožne podporujte rozširovanie sortimentu dostupných Ciest, vyberte si tú svoju, jedinečnú, harmonizujúcu s vašou osobnosťou! Ponuka sa dopytu prispôsobuje.

Pohodlným a nesmelým zostáva len šomrať na to či ono, čo ich na vyvolenom duchovnom habite tlačí a škrie. Aj to má zmysel, ale nemenil by som.

Ak sa niekto cez moje úvahy a citáty prehrýzol až sem, môže sa napokon dozvedieť, prečo som prvé slovo nadpisu (Iné) uzavrel do úvodzoviek:

Čím hlbšie spoznávam povahu jednotlivých náboženstiev, tým menej vnímam ich rozdielnosti a tým viac odhaľujem jednotnosť ich podstaty. „Iné“ náboženstvá sú iné iba na povrchu, v hĺbke však majú všetky „to pravé orechové (jadro)“.

¶ 


Precitanie – krása jednoduchosti (fíčer) – 25. 10. 2008 (Uvidieť Svetlo a započuť pieseň)http://www.rozhlas.sk/inetportal/2007/index.php?lang=1&stationID=2&page=showRelacia&id=244
 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko ako Švajčiarsko, hotová diaľnica. Politici sľubujú, voliči im veria čoraz menej

Denník SME pred troma mesiacmi spustil projekt Sluby.sme.sk, kde odhaľuje nesplnené sľuby politikov.

KOMENTÁRE

Politici sú tiež len zamestnanci

Sľuby politikov nemôžu mať hodnotu nevkusných predvolebných nálepiek

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.


Už ste čítali?