Akceptovanie inakosti

Autor: Jozef Neoral | 29.1.2009 o 3:39 | (upravené 8.2.2011 o 1:44) Karma článku: 2,78 | Prečítané:  574x

Žijú medzi nami a sú neobvyklí, vymykajú sa z navyknutých štandardov. Nezapadajú do vžitých predstáv o "normálnosti" tu a teraz. Niektorí už na prvý pohľad, ďalší pri bližšom spoznaní, situačne. Znamenajú pre nás výzvu, skúšku našej tolerantnosti, chápavosti, prijatia. Kdekomu sú nepohodlní, pre nejedného zaujímaví a inšpiratívni, pre každého však užitoční, aj ako indikátory stavu etických štandardov v spoločnosti.

Mám na mysli menšiny – menšiny vo všeobecnosti. Tie výzorové, aj tie názorové. Rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou odlišnosťou tu nie je rozhodujúci, jednotiacim prvkom oboch je ich INAKOSŤ v našich očiach.

Ich inakosť môže spočívať v odlišnej farbe pleti, etnickej alebo národnej či národnostnej príslušnosti, sociálnom pôvode, zdravotnom postihnutí, sexuálnej orientácii, politickom presvedčení, náboženskom vyznaní, v stigmatizácii rôzneho druhu. Niektorí z nich nemajú stály domov, niektorí zasa čistý register trestov či čisté ošatenie. Menšín je viac ako väčšín, viac ako spôsobov rozdeľovania v našich mysliach. Je ich viac, ale sú menej početné čo do množstva členov. A v tom je ich potenciálne znevýhodnenie. Neraz však nie iba potenciálne, často celkom reálne a citeľné, bolestné. Vtedy, keď znevýhodnenie vyplývajúce z ich menšej početnosti nie je vykompenzované naším dostatočným pochopením pre ich potreby a práva. Vtedy, keď sa netešia našej zvýšenej starostlivosti, pomoci, láskavosti. Možno aj tzv. pozitívnej diskriminácii, ktorá, hoci môže byť diskutabilná, v odôvodnených prípadoch a pri vhodnom uplatňovaní býva osožná.

Je slovenská spoločnosť zrelá na správny postoj k menšinám, k inakosti?
Netrúfam si na percentuálny odhad, ale z vlastného pozorovania viem, že rezervy v tomto smere sú zatiaľ veľké. Extrémistické prejavy xenofóbie, rasizmu, osočovania, otvorenej nenávisti sú iba vrcholom ľadovca spoločenského neprijatia. Oveľa rozšírenejšími sú skrytá diskriminácia, arogancia i ignorancia okolia voči menšinám v rozličných životných oblastiach.

Ľahké je akceptovať jestvovanie inakosti na inom kontinente, kde sa nás bezprostredne nedotýka. Ťažšie je vychádzať s príslušníkmi menšín v bezprostrednom kontakte, keď sa naplno prejavujú naše predsudky, obavy, pocity nadradenosti, povýšeneckej prevahy. Keď máme sklon opovrhovať nepohodlnými či menej obdarenými a závidieť tým, ktorí väčšinu z nás v niečom prevyšujú. Áno, aj podpriemerní a nadpriemerní sú menšinami a nemajú to medzi priemernými ľahké.

Najmenej tolerantní z nás upierajú nositeľom inakosti aj tie najzákladnejšie práva, napr. právo na život. Žiaľ, niektorí nielen slovami, ale aj krutými činmi. Naproti tomu tí najveľkorysejší a najchápavejší ich radi vidia vo svojom susedstve alebo rodine, neváhajú si ich voliť za prezidentov či dokonca za životných partnerov. Škála od opovrhnutia po žitú lásku je nesmierne široká a rôznorodá.

 

Kto by azda nevedel rozpoznať správny postoj k inakosti svojím citom, hlasom svedomia, má naporúdzi množstvo kompetentných informačných zdrojov. Jestvujú rôzne humanistické teórie a systémy, etické kódexy, filozofické školy i politické doktríny, v ktorých sú postoje k týmto otázkam jasne zadefinované. Úskalím rozpoznania pravdy je tu však fakt, že tieto ľudské diela sa rozchádzajú už v základných princípoch, nieto ešte v konkrétnych východiskách. Akú normu správania a zmýšľania si zvoliť, k tomu sa musí rozhodnúť každý človek podľa miery svojej informovanosti, najmä však osobnostnej zrelosti.

Ja hľadám a nachádzam najväčšiu zmysluplnosť v kódexoch správania pochádzajúcich z božských zdrojov. Preto, lebo Boha – na rozdiel od ľudí – považujem za neomylného. To je vecou viery a miery duchovného poznania. A tak nebudem pravdivosť svojich názorov dokazovať, iba sa ich pokúsim v hrubých rysoch predstaviť.

Prvou zásadnou otázkou vo vzťahu k inakosti je, či má odlišnosť, resp. rozličnosť pozitívny zmysel. Prakticky zo všetkých významnejších svetových náboženských koncepcií vyplýva, že je potrebné oceňovať rôznorodosť všetkých rás, národností a kultúr, pretože ľudstvo, pochádzajúce od jedného Boha, tvorí jeden celok. Ten možno prirovnať k ľudskému telu, kde odlišnosti jednotlivých orgánov nie sú prekážkou toho, aby ľudské telo mohlo správne fungovať. Rozličné orgány majú rozličné funkcie, pričom je nevyhnutná ich dokonalá súčinnosť, zosúladená spolupráca. Každá rasa a každé etnikum majú svoje špecifické predpoklady k tomu, aby mohli obohacovať celú ľudskú civilizáciu o niečo jedinečné a nezastupiteľné. Výsledkom je pestrosť, ktorá môže byť zosúladená do krásnej harmónie, ak sa všetci budú mať vo vzájomnej úcte a budú sa tešiť všeobecnej podpore.
Výstižne to vyjadrujú napr. tieto duchovné nabádania:

„Nepovažujte sa za cudzích. Ste plody jedného stromu a listy jednej vetvy.“ [1]
„Človeku sa patrí pevne sa pridržiavať toho, čo podporí priateľstvo, dobrotu a jednotu.“ [2]

 

V tomto zmysle sa zaužíval pojem „jednota v rôznosti“, ktorý sa používa nielen v náboženskej literatúre, ale dnes aj v modernej psychológii, v kontexte zjednocovania štátov do väčších celkov (EÚ) a v ďalších súvislostiach. Veľmi frekventovane sa naň odvolávajú napr. ekumenické hnutia, zamerané na dosahovanie ideovej jednoty veriacich. Treba podotknúť, že jednota tu nemá byť chápaná ako rovnakosť (uniformita), ale ako zosúladenie rôznych osobitostí do jedného smerovania, smerom k duchovnému napredovaniu.

To isté, čo platí pre význam rôznorodosti vonkajších znakov, platí rovnako pre rôznorodosť názorovú. Aj v duševnej a duchovnej sfére ľudských osobností je žiaduce odlišnosti nezavrhovať, ale oceňovať a vhodne zosúlaďovať.

Dôležité je pochopiť, že nikto z ľudí by sa nemal považovať za nadradeného iným – ani v prípade, že bol obdarený vyššou mierou intelektu či iných Božích darov. Jasne to vysvetľujú tieto božsky inšpirované slová:

„Neviete azda, prečo sme Vás stvorili všetkých z jedného a toho istého prachu? Aby sa nikto nemohol vyvyšovať nad ostatných.“ [3]

 

Zdrojom odsudzovania inakosti sú predsudky, zdrojom predsudkov je obava z neznámeho, nepochopeného a zdrojom tejto obavy je nedostatok osobného poznania.

Našťastie, je tu činných viacero užitočných iniciatív, ktoré pomáhajú tieto vážne spoločenské deficity prekonávať. Z tých všeobecne, mediálne dostupných oceňujem napr. pravidelnú reláciu Slovenského rozhlasu na okruhu Regina, ktorá má názov Stretnutia. Ide o národnostný magazín, ktorý prostredníctvom predstavovania menšinových kultúr a príslušníkov menšín žijúcich na Slovensku zapĺňa medzeru v informovanosti našincov o ľuďoch, ktorí sú v našom prostredí vnímaní ako cudzinci – ako tí, ktorí sú stigmatizovaní svojou inakosťou. Prispieva k tomu, aby inakosť prestávala byť pre mnohých z nás postrachom.

Rád by som vám pri tejto príležitosti odcitoval aspoň zopár myšlienok z vyznania jedného z hostí rozhlasových Stretnutí. Ide o človeka na Slovensku dnes už všeobecne známeho, ktorý nie je nápadný iba svojou odlišnou farbou pleti. Je viditeľný najmä aktívnou, nebojácnou a zároveň láskavo veselou prezentáciou svojej osobitosti i osobitosti svojej pôvodnej vlasti.

Ide o Ibrahima Maigu a jeho ideály, ktoré uvádzam s autorovým láskavým súhlasom:

 „Ja som si povedal, že nebudem pred tým [rasizmom, netoleranciou, xenofóbiou...] utekať, lebo naozaj niekto musí tú cestičku spraviť pre tých ďalších, ktorí prídu. Predstaviť seba, aj našu krajinu, aj našu farbu pleti, aby vedeli, že sme tiež ľudia ako všetci ostatní...
Ja si myslím, že Slovensko je môj osud... Slovensko ma formovalo, Slovensko mi otvorilo oči a vďaka Slovensku som pochopil aj svet. Pochopil som ľudí, akí dokážu byť, akí majú byť a čo je podstatné v tomto živote, svoje priority. ja som tu na Slovensku vlastne dozrel.
A aj tie nemilé skúsenosti, čo som mal, ma posunuli dopredu... U nás sa hovorí, že ak idú po tebe, znamená to, že si pred nimi. Takže je to dobre, že mám svojich nepriateľov – to mi vlastne pomôže, aby som napredoval. Ja vnímam svojich nepriateľov ako ľudí, ktorí potrebujú pomoc, ako ľudí, ktorí to nezvládajú. Musím im len pomôcť. Hovorí sa, že zmysel má len ten život, čo žijeme pre druhých.

Lepší svet môžeme mať len vtedy, keď budeme voči sebe tolerantní, vo všetkom.“

 

Na záver tejto úvahy mi, prosím, dovoľte ešte jeden krásny, hlboký citát zo židovskej modlitby, ktorý podľa mňa nepotrebuje nijaký komentár:

 „... Nemôžeme sa k Tebe modliť, ó Bože, aby si vykorenil predsudky, veď si nám dal oči, nimi môžeme vidieť dobro v ľuďoch, pokiaľ sa budeme dívať správne... Preto sa k Tebe modlíme, ó Bože, o silu, rozhodnosť a vôľu, aby sme konali, a nie len sa modlili, aby sme boli, a nie len si priali byť.“

Modlitba rabína


(29. 1. 2009)



[1] Výber z Bahá’u’lláhových spisov, CXII, str. 122.
[2] Tablets of Bahá’u’lláh Revealed after the Kitáb-I-Aqdas, str. 90.
[3] Bahá’u’lláh, Skryté slová, arabské č. 68.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?