Treba sláviť MDŽ?

Autor: Jozef Neoral | 8.3.2009 o 7:00 | (upravené 8.2.2011 o 1:45) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  994x

V súvislosti s Medzinárodným dňom žien je obvykle prvoradou starosťou zvyšnej časti ľudstva otázka, ako čo najkrajšie, čo najpôsobivejšie zvládnuť blahoželanie k tomuto sviatku tým ženám, ktoré sú im citovo najbližšie alebo voči ktorým sa to sluší. Tiež som mával takýto postoj, keďže som vyrastal v dobe, kedy sa MDŽ sláviť jednoducho patrilo – okázalo a masovo. No doba sa zmenila a mením sa aj ja. Dnes sa zamýšľam väčšmi nad dôvodmi než nad spôsobmi konania.

Teraz, na prahu nového príchodu tohto celosvetovo rozšíreného sviatku si kladiem zásadnú otázku, ktorá má za cieľ prienik hlbšie než doposiaľ, k analýze danej problematiky. Skúmam, či a prečo má vôbec zmysel tento deň, vyzdvihnutý ustanovením OSN, oslavovať.

 

Začnem rekapituláciou histórie MDŽ.

Z dostupných prameňov, s ktorými som sa zbežne zoznámil, jednoznačne vyplýva, že dôvodom zrodu sviatku žien bol emancipačno-uvedomovací proces, ktorý sa v západnom svete začal viditeľne prejavovať začiatkom 20. storočia – teda vzhľadom k dĺžke doterajších dejín ľudstva len celkom nedávno. Prečo až tak neskoro? Vari sa dovtedy ženy cítili dostatočne rovnoprávne s mužmi? Alebo im ich nerovnoprávne postavenie neprekážalo?

Osobne si myslím, že latentná nespokojnosť žien so svojím postavením v spoločnosti sa musela zrodiť už dávnejšie, no až na sklonku minulého tisícročia vývoj spoločenskej klímy umožnil, že sa táto nespokojnosť mohla významnejšie prejaviť aj navonok.

Pozastavil som sa však nad jedným paradoxom:

Hoci Wikipédia uvádza ako prvý podnet k zrodu MDŽ štrajk 40 000 newyorských krajčírok z textilných tovární, ktorý sa konal v roku 1908, vo svetovej histórii možno nájsť prvé prejavy emancipácie žien už o niekoľko desaťročí skôr. A to dokonca v prostredí, kde bol štandard ženských práv tradične na oveľa nižšej úrovni než v západnom svete. Uvediem len jeden príklad z 19. storočia: V čase, keď všetky ženy v Perzii (terajší Irán) nosili závoj a v prítomnosti mužov mohli hovoriť len spoza zásteny, vzdelaná poetka menom Táhirih poukázala na potrebu rovnoprávnosti žien s mužmi veľmi symbolickým spôsobom – predstúpila bez závoja pred zhromaždenie osemdesiatich mužov, ktorí sa zišli, aby diskutovali o náboženských doktrínach, a prednášala im. Týmto jej neočakávaným činom boli vtedy šokovaní dokonca aj jej ideoví priaznivci. Jej nebojácne vystupovanie bolo v tej dobe zákonite odsúdené ku krvavému potlačeniu zo strany vplyvných perzských kruhov, avšak emancipačný proces žien v islamskom prostredí bol týmto verejným aktom neodvratne začatý.

Uvedeným paradoxom som chcel naznačiť, že podľa doterajších obyčají našej spoločnosti musí najskôr dôjsť k masovým prejavom spoločenských zápasov s mnohými cennými obeťami, až potom nastáva spoločenská vôľa ustanoviť isté hnutie za významné a prisúdiť mu sviatok svetového dosahu. (Jedna obeť – žiadna obeť...)

Kedy si ľudstvo osvojí cnosť oceňovať a podporovať pokrokové, pozitívne iniciatívy už v ich počiatkoch? Poučíme sa niekedy konečne z mnohokrát opakovaných chýb?

Toľko z dávnejšej histórie, pristavím sa ešte krátko pri tej nedávnej, ktorá mala v našom prostredí punc ideológie predchádzajúceho režimu.

Za éry tzv. socializmu bol MDŽ symbolom oceňovania spoločenského významu úlohy žien. A keďže Deň matiek vtedy ešte akosi „nebol v móde“, bolo do tejto úlohy automaticky zahrnuté aj poslanie ženy – matky, nezastupiteľnej v role darkyne života a prvotnej vychovávateľky dieťaťa v ranom období jeho vývoja. Išlo teda síce o sviatok s kumulovanou funkciou, ale do tejto funkcie nebola zahrnutá potreba úsilia o pokračovanie v ženskej emancipácii. Nemohla byť. Súčasťou socialistickej ideológie totiž bola aj dogma o tom, že nastolením socializmu bola akákoľvek nerovnoprávnosť v postavení mužov a žien definitívne odstránená. Ako to bolo v praxi, to si mnohí z nás ešte pamätajú...

 

Dnes už programovo pred realitou oči nezatvárame, ale úplná rovnoprávnosť pohlaví je ešte stále v nedohľadne. Aj v tých aspektoch, v ktorých je rovnoprávnosť ustanovená aspoň literou zákona, v životnej praxi stále objektívne pokrivkáva.

Prejavuje sa to aj v jazyku, ktorý hoci sám je nehmotnej povahy, má významný vplyv na formovanie vecí a dejov hmotných. Veď sila slova jasne vyplýva už z takého uznávaného, fundamentálneho prameňa poznania, akým je pre naše prostredie Biblia. Z jej obsahu je zrejmá následnosť a príčinná súvislosť medzi jazykom a svetom, ku ktorému sa onen jazyk vzťahuje. Slovo tu vystupuje ako kľúčový činiteľ pri formovaní reality.

Vezmime si napríklad slovo takého všeobecného významu, aký má pojem „človek“. Hoci ľudia sú už od počiatku ľudstva dvojakého rodu (ženy a muži), slovo „človek“ je výlučne mužského rodu. (Tak je to nielen v slovenčine, ale hádam vo väčšine svetových jazykov, ktoré rod ako gramatickú kategóriu poznajú.) Nie je v tom vari zjavný paradox, že žena ako tvor zo svojej podstaty výsostne ženského rodu je zahŕňaná do celku ľudí, ktorí sú označovaní pojmom rodu mužského?! Veď je to akoby ženská identita bola iba podmnožinou identity mužskej! Aký to patriarchálny prežitok v jazyku! Zamysleli ste sa niekedy nad týmto faktom hlbšie? A pritom máme v slovenčine 3 rody, čo núka celkom bezproblémové riešenie tohto diskriminačného stavu. Stredný rod je rovnako blízky a neutrálny voči ženskému i mužskému rodu, takže pojmy, ktoré v sebe zhŕňajú príslušníkov ženského i mužského rodu, by mohli byť rodu stredného (napr. človeko). Je to konzervatívnosť jazyka, ktorá je odrazom konzervatívnosti spoločnosti v otázke pohlavných stereotypov, ktorá bráni žiaducej zmene. Keď existuje spoločenská vôľa preorientovať sa v otázke finančnej meny z korún na eurá, prečo niet vôle meniť jazykové relikty z dôb dávno minulých na nové, pokrokové tvary? Nejde náhodou hlavne o našu pohodlnosť meniť navyknuté stereotypy, o našu nezdravú zotrvačnosť?!

Slovo „človek“ som použil len ako jeden z mnohých príkladov masového výskytu rodovej jazykovej asymetrie, ktorá je prejavom rodovej diskriminácie v ľudských jazykoch. Ak má niekto o túto problematiku hlbší záujem, odporúčam mu vypočuť si lingvistickú prednášku na tému „Žena v jazyku a súčasnej jazykovede“, ktorá odznela vo víkendovej univerzite Rádia Leonardo:

http://www.rozhlas.cz/podcast/media/_audio/00835853.mp3

http://www.rozhlas.cz/podcast/media/_audio/00835855.mp3

 

Ako sa toto všetko týka laika – nelingvistu?

Jazykovedci nie sú despotickými kodifikátormi správnych jazykových tvarov a zákonitostí. Oni predovšetkým reagujú na spoločenskú vôľu, na dlhodobejšie a významnejšie trendy v jazykovej praxi. Kým nebude existovať relevantná „spoločenská objednávka“, lingvistika nebude mať dôvody na realizáciu zmien. Iniciatíva musí vychádzať zdola, z našich potrieb, z nášho uvedomenia a odvahy. Koľko žien sa však dnes natoľko podriaďuje mužským vzorom, že nerešpektujú ani elementárne prechyľovanie svojich priezvisk (a tým ich odlíšenie od priezvisk mužských), hoci majú slovenskú štátnu príslušnosť!

Pritom rovnoprávnosť nespočíva v rovnakosti. Rovnosť práv nie je to isté ako rovnosť rol v spoločnosti. Každé pohlavie je špecifické a z týchto špecifík vyplývajú aj nutné odlišnosti. Tie by sa mali premietať do všetkých oblastí života, nie stierať či maskovať.

Rovnoprávnosť pohlaví znamená, že si uvedomujeme a uznávame obom pohlaviam ich rovnakú dôležitosť pre život ľudstva a fungovanie sveta. Rovnakú dôležitosť, hoci rozdielne funkcie. A v osobitostiach nenachádzame zdroj konfliktov, ale bohatstvo rozmanitosti stvorenia.

 

Prečo by mal byť MDŽ práve príležitosťou na pripomínanie si boja žien za ich rovnoprávnosť s mužmi, za zlepšenie ich spoločenského uplatnenia? Veď z jeho názvu to nijako nevyplýva...

Z názvu nie, ale žiaľ, vyplýva to z histórie jeho vzniku a zo spoločenskej reality. Preto „žiaľ“, že tento stav považujem za nežiaduci, až trápny. Prečo musí nadpolovičná väčšina ľudstva dlhodobo a vytrvale bojovať za to, aby bola fakticky zrovnoprávnená s tým zvyškom ľudí, z viny ktorého ona nerovnoprávnosť vyvstala? Prečo muži zneužívajú svoju silovú prevahu, ktorú im Boh poskytol na ochranu a pomoc ženám, nie na ich vykorisťovanie?

O tomto smutnom stave svedčí aj Medzinárodný deň eliminácie násilia voči ženám, ktorý ustanovila OSN na 25. novembra.

...

Prečo by vôbec ženy mali mať svoj svetový sviatok?

(Prosím, neberte túto otázku ako provokáciu, ale ako nezaujatý podnet na skúmanie.)

V dobe keď sú oficiálne ustanovené svetové dni, dekády a roky aj pre množstvo takých fenoménov, z ktorých mnohé majú neživotný charakter, napr. Medzinárodný rok mikroúverov, Medzinárodný deň boja proti korupcii, Svetový deň televízie atď. (pozri http://www.unesco.sk/dni.htm), má, myslím, takýto sviatok plné opodstatnenie. Bez žien by nebolo ľudstva, neboli by sme tu ani my. Ak sviatky ustanovujú ľudia pre ľudí, mali by byť venované na prvom mieste ľuďom. Aj ženám, aj mužom, aj ich rôznym skupinám podľa rozličných výberových kritérií.

Nezdravý stav však vidím v tom, že MDŽ zatiaľ nie je oslavou toho, čoho oslavou by byť mal. Je skôr pripomienkou a symbolom diskriminácie žien v spoločnosti a následného boja žien za odstránenie tejto svojej diskriminácie.

Aké má táto diskriminácia dôsledky?

„Emancipácia žien, dosiahnutie plnej rovnoprávnosti medzi mužom a ženou, je jeden z najdôležitejších, aj keď menej viditeľných predpokladov mieru. Odmietanie takejto rovnoprávnosti je príčinou nespravodlivosti voči polovici svetovej populácie a vyvoláva u mužov škodlivé postoje a zvyky, ktoré prenášajú z rodiny na pracovisko, do politického života a nakoniec do medzinárodných vzťahov. Nie sú nijaké morálne, praktické alebo biologické príčiny, na ktorých by takýto predsudok mohol byť založený. Iba vtedy, keď ženy budú vítanými rovnoprávnymi partnermi vo všetkých oblastiach ľudského úsilia, bude vytvorená psychologická klíma, v ktorej môže vzniknúť medzinárodný mier.“

Prísľub svetového mieru – Prehlásenie Svetového domu spravodlivosti, október 1985.

 

 

Kto si cení mier, nech si cení ženy a je voči nim úplne spravodlivý!

Nech sa MDŽ môže stať oslavou významu slobodného, všeobecne cteného ženstva, jeho krásnych osobitostí a jeho nezastupiteľnej úlohy pre napredovanie ľudstva.



(8. 3. 2009)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko ako Švajčiarsko, hotová diaľnica. Politici sľubujú, voliči im veria čoraz menej

Denník SME pred troma mesiacmi spustil projekt Sluby.sme.sk, kde odhaľuje nesplnené sľuby politikov.

KOMENTÁRE

Politici sú tiež len zamestnanci

Sľuby politikov nemôžu mať hodnotu nevkusných predvolebných nálepiek

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.


Už ste čítali?