Kultúra a kultúrnosť

Autor: Jozef Neoral | 7.5.2009 o 0:18 | Karma článku: 1,74 | Prečítané:  393x

„Zakazuje sa fajčiť v kultúrnych zariadeniach..." (Zákon č. 377/2004 Z. z., § 7, ods. 1, písm. f.)

Za kultúrou v maskáchZa kultúrou v maskáchwww.humanart.cz

Litera zákona tu hovorí na prvý pohľad celkom jasnou rečou. No naozaj iba na prvý pohľad. Pretože veci sú jasné iba pre tých, ktorí chcú, aby jasné boli. Pre tých, ktorým ich jasnosť vyhovuje.

Pre ostatných sa vždy nájde dosť spôsobov, ako z jasného urobiť nejasné, zo zrejmého nejednoznačné, z dobre mieneného účelovo interpretované... Veď v zákone nemožno presne zadefinovať úplne všetko, ak nemá mať podobu viaczväzkového traktátu.

Uvedený zákon napríklad vôbec nepojednáva o tom, čo je (alebo nie je) kultúrne zariadenie. A tak si tento pojem zrejme môže každý vykladať po svojom.

 

Laik v oblasti kultúry (napr. ja) by sa mohol domnievať, že kultúrne zariadenie je taký verejne prístupný priestor, kde sa obvykle konajú kultúrne podujatia (povedané jednoduchým jazykom). No takéhoto laika veľmi ľahko „vyvedú z omylu“ oficiálne kompetentné orgány, povedzme také Ministerstvo kultúry SR, ak si laik nájde čas obrátiť sa na takýto orgán so žiadosťou o vysvetlenie. A tak sa z laika nevedomého stáva laik poučený, ktorý už vie, že:

„Ministerstvo kultúry SR však nie je organizátorom uvedených podujatí..., preto nemá v danej veci žiadne kompetencie.“ (Citované z oficiálneho stanoviska nemenovanej ministerskej úradníčky.)

A tak laikovi pomaly dochádza, že kultúra nie je všetko, čo sa mu tak navonok javí, ale len to, čo za kultúru uzná kompetentný orgán. A podobne kultúrne zariadenie v zmysle zákona je asi iba taký stánok umenia, ktorý znesie osobitné nároky, aké na kultúrnu ustanovizeň kladie vrcholný kultúrny orgán.

Z toho logicky vyplýva, že na akýchkoľvek iných podujatiach, kde je predstavovaná umelecká produkcia, sa smie fajčiť bez obmedzenia, ak to neodporuje iným zákonom či nariadeniam.

Nuž čo – povie si laik – zákony a úrady sa aj tak zaoberajú prevažne právami a povinnosťami, ich definíciami a výkladmi.

Ale čo taká mravnosť, etika, filozofia? V týchto sférach mi azda nikto nič normatívne určovať nebude... Alebo že by už aj tam?

 

Za pokus to hádam stojí!

Skôr ako mi zasa niekto kompetentný ujasní oficiálne výklady aj v kategóriách filozoficko-duchovných, niečo si dovolím zadefinovať aj sám:

Kultúra, ak je hodnotná, by mala jej tvorcu i prijímateľa privádzať k zvnútorneniu, prehodnocovaniu priorít, poučeniu a duševnému i duchovnému povzneseniu, prehĺbeniu. S takouto kultúrou by malo súladne spolupôsobiť aj prostredie, ktoré je pre jej napĺňanie zvolené a tiež dotvárané. Dotvárané aj správaním sa ľudí v ňom. To považujem za súčasť ľudskej kultúrnosti. Tam, kde sa má pestovať kultúra, nemala by za jej úrovňou zaostávať ani kultúrnosť.

Za jednu zo súčastí kultúrnosti si dovolím pokladať aj úctu k zdraviu – telesnému i duševnému. K zdraviu vlastnému rovnako ako k zdraviu iných. Ak už niekto zanedbáva to vlastné, nemal by vedome ohrozovať aspoň zdravie tých, ktorí si ho vážia a niečo pre jeho ochranu robia. Alebo naopak – nerobia, napríklad nefajčia. Tým si popri zdraví chránia a spoluvytvárajú aj príjemnú pohodu pre nerušené zážitky. Darmo však nefajčia aktívne, ak ich niekto bezohľadný nepriamo núti fajčiť aspoň pasívne. Možno v takomto duchu: „Ak sme rovnoprávni, teda dýchaj rovnaký vzduch ako ja!“ Aj to je istý druh filozofie, pragmatickej filozofie. Alebo: „Ak mi neoznámiš, že si nefajčiar, mám právo považovať ťa za fajčiara.“ Alebo: „Nikto ťa nenúti zotrvávať tu v mojej prítomnosti. Účasť na tomto vystúpení je predsa dobrovoľná“ ...

Mnohoraké podoby má filozofia závislých, ktorí sa chcú cítiť nezávisle.

Taktnému človeku stačí svoje potreby naznačiť, na ignorantov platia zvyčajne len zákazy, príkazy, kontroly a sankcie. A tak je neraz vecou kultúrnej a mravnej vyspelosti majiteľov či zriaďovateľov verejných zariadení, či tieto budú kultúrne alebo len „kultúrne“. Či v nich bude vládnuť dodržiavanie ustanovených a zverejnených pravidiel zdravej vzájomnej tolerancie, či právo silnejšieho a bezohľadnejšieho.

 

Nerád kritizujem niekoho adresne; menovite radšej oceňujem žiarivé príklady.

V tomto kontexte uvediem aspoň jeden:

Na webovej stránke Art Klubu v Trnave, www.artklub.sk, jeho prevádzkovateľ uverejnil nasledovnú anketovú otázku:

„Súhlasili by ste so zákazom fajčenia v Art Klube?“

Výsledok k dnešnému dňu: 72% hlasujúcich sa vyslovilo ÁNO, 28% NIE.

Opatrenie na základe ankety: Od 1. 2. 2009 sa v celom priestore Artklubu nefajčí.

Ďakujem za všetkých návštevníkov, za ich zdravie a čo najviac nerušenú pohodu v prospech všeobecného kultúrneho vyžitia.

 

Podobnú prax by som privítal osobitne vo všetkých jazzových, rockových a iných hudobných kluboch.

Je na to naša spoločenská mentalita zrelá?



(7. 5. 2009)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko ako Švajčiarsko, hotová diaľnica. Politici sľubujú, voliči im veria čoraz menej

Denník SME pred troma mesiacmi spustil projekt Sluby.sme.sk, kde odhaľuje nesplnené sľuby politikov.

KOMENTÁRE

Politici sú tiež len zamestnanci

Sľuby politikov nemôžu mať hodnotu nevkusných predvolebných nálepiek

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.


Už ste čítali?