reklama

Ako prekračovať hranice?

Žijeme v čase sprísnených režimov na hraniciach. V dobe, keď ich prekračovanie prináša ťažkosti. Niekedy však hranice vôbec nie sú jednoznačné a ich prekračovanie nemusí byť vedomé...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Od jasných hraníc k hmlistým rozhraniam

Niekedy sú hranice slovných významov vymedzené pomerne ostro a jednoznačne, inokedy to také jednoduché a zreteľné nie je. Ako príklad dosť jasného významového vymedzenia uvediem dvojicu pojmov: užívať, používať (a slov od nich odvodených).
Lieky či zaslúžený dôchodok sa už tradične užívajú, ale mobilný telefón sa dosť jednoznačne používa. Právnicky zaužívaným slovným spojením je užívateľ nehnuteľnosti, kým v technickej praxi sa správne hovorí o používateľských (nie užívateľských) príručkách k rôznym prístrojom a zariadeniam.
ALE: Počítač či internet sa v optimálnom prípade používa, no dá sa aj mnohorako zneužívať. A to dokonca na páchanie zločinov alebo trestných činov. Podobne – často vidno mladých ľudí používať smartfóny v takej miere, že ich až nadužívajú a unikajú tým od bežnej reality. A takéto rozdiely sa už pri zbežnom posudzovaní odlišujú oveľa ťažšie.
Či niekto internetové pripojenie aktuálne iba využíva, alebo ho práve zneužíva, to neraz môže kvalifikovane posúdiť iba vyškolený špecialista v príslušnom odbore. A od akej miery používania smartfónu ide už o nadužívanie, to si vyžaduje dôkladné psychologické posúdenie.
No ani s liekmi, dôchodkom a nehnuteľnosťou to nemusí byť také jednoznačné, ako som prvotne načrtol skôr. Lieky možno okrem užívania aj nadužívať či zneužívať (pokus o otrávenie), dôchodok možno okrem zaslúženého užívania aj zneužívať zo strany príbuzných dôchodcu, nehnuteľnosti sa zas dajú využívať, napr. na podnikanie. A z iného zorného uhla sú to všetko vlastne rôzne spôsoby zužitkovania tých príslušných statkov – v prospech sebecký či v prospech všeobecný, v miere primeranej, nadmernej či podnormálnej.
V mnohých životných situáciách si azda ani sám aktér rôznych spôsobov používania zreteľne neuvedomuje, či niečo alebo niekoho zdravo využíva, a či už zneužíva. Kde leží legislatívna alebo morálna hranica medzi využívaním a zneužívaním ľudskej ochoty?


Spôsoby zaobchádzania s jazykom

Pozornou voľbou slov, s pomocou predpôn a prípon, ale tiež s využitím variovania samotných slovných základov možno v jazyku mocne „čarovať“ so slovami a ich významami – zjavnými i tými skrytými. Keď sa človek s jazykom snaží a učí zaobchádzať čo najvedomejším, čo najbdelejším a čo najjemnejším spôsobom, odkrývajú sa mu postupne priam netušené možnosti vyjadrovania a rozlišovania čoraz nepatrnejších odtienkov reality či bytia.
Naproti tomu – ak niekomu stačí hovoriť „od buka do buka“, reč takej osoby sa stáva plnou bezobsažnej slovnej „vaty“, v ktorej „oné“ či „zaondieť“ (ak nemám citovať priamo vulgarizmy) môže vyjadrovať prakticky čokoľvek, na čo autor takých slov práve pomyslí. Taká reč pôsobí ako slon v porceláne. Pri mnohonásobne opakovaných „ako“ či „akože“ pozorný svedok reči vníma, že taký hovoriaci vlastne nevie, AKO sa pohotovo výstižne (plnovýznamovo) vyjadriť. A to, o čom vraví, že je AKOŽE, v skutočnosti myslí celkom naozaj (nie iba „akože“)...
Teda neraz ani nie je potrebné vravieť to známe „Povedz mi, čo čítaš...“, ale stačí konštatovať: To, ako hovoríš, vypovedá o tebe viac než to, čo robíš.
Ponechajme však nedbalým ich nedbalosť a poďme sa radšej inšpirovať pozorným, vedomejším komunikačným tvorením tých, ktorí si svoj jazykový cit zušľachťujú a inšpirujú tým aj iných.



Slovesné vidy a iné divy

Ešte jemnejšie rozlišovanie významov nastáva napríklad pri rozlišovaní slovesných vidov, ktorými možno dosahovať odlišné významové „zafarbenia“ činností, ktoré sú zdanlivo rovnaké: otvoriť – otvárať, dozvedieť sa – dozvedať sa, pomenovať – pomenúvať, prehrýzť – prehrýzať... Rozdiel medzi práve prebiehajúcim a už zavŕšeným dejom (hoci tým istým) je taký detailný jazykový aspekt, aký sa v reči zrejme ťažko osvojuje cudzincom, ktorí vo svojich materinských jazykoch takéto rozlišovanie nepoznajú.
Podobné je to pri rozlišovaní dejov jednorazových a opakovaných: sedieť – sedávať, písať – písavať, hovoriť – hovorievať...
A pozrime sa na ešte vyšší stupeň náročnosti rozlišovania dejových rozdielov:
Ak vidíme pohybovať sa po oblohe vtáka – aký je rozdiel medzi vyjadreniami: vták letí, vták lieta?
V podstate tu je rozdiel iba v šírke kontextového zorného poľa. Ak povieme, že vták letí, vyjadrujeme tým iba momentálnu činnosť a nič iné nemáme na zreteli. No ak o tom istom vtákovi povieme, že lieta, odkrývame tým zároveň trvalú schopnosť vtáka pohybovať sa formou lietania, čo sa deje opakovane. No rozdiel medzi letením a lietaním môže mať aj trochu inú kontextovú podobu: včela popri mne letí, ale roj včiel vôkol mňa lieta – deje sa veľké množstvo okolitých preletov v danej chvíli.
Všimnime si, že pri týchto jemných druhoch významového variovania sa slovesá menia často aj vo svojom jadre (slovnom základe), nielen v príponových častiach (otvoriť – otvárať, letieť – lietať).


Šedá zóna jazyka

Popri štandardnom cizelovaní jazykových nuáns, aké sú už teoreticky popísané, som v niektorých záujmových spoločenských kruhoch postrehol aj také zaobchádzanie so slovami, ktoré je jemné, avšak dosiaľ presne nezadefinované. Počuli ste už napríklad slová: „nacítiť“, „navnímať“, „zvedomiť“? Ja mnohokrát. Sú pre mňa pozoruhodné, no dodnes som sa od ich používateľov nedozvedel dostatočne jasné vysvetlenia, prečo používajú práve také slová, aké v slovníkoch nemožno nájsť, hoci sa v slovníkoch nachádzajú výrazy formálne a azda aj významovo veľmi podobné: Prečo namiesto „nacítiť“ nepovedať vycítiť či vcítiť sa? Prečo namiesto „zvedomiť“ nepovedať uvedomiť? A prečo namiesto „navnímať“ nepovedať napr. vypozorovať?
Pre takéto výrazy som si zaviedol „pracovný názov“ – šedá zóna jazyka (analogicky k tzv. šedej ekonomike). Tá je z môjho pohľadu charakteristická najmä 2 aspektmi: neštandardnosťou a alternatívnosťou. Sú to slová vytvorené síce normálnym odvodzovaním od spisovných slovných základov, ale dosiaľ lexikálne nezadefinované. Nemožno ich nazvať priamo nespisovnými (nikto z lingvistov sa o nich v tomto zmysle nevyjadril), ale nemožno ich označiť ani za jednoznačne spisovné (nikto z lingvistov ich neschválil, nevysvetlil, nezaradil do spisovnej lexiky). Sú to také slová – duchovia. Myslím, že ani ich používatelia presne nevedia, ale skôr iba tušia či cítia, čo nimi chcú vyjadrovať. A azda ani nemajú záujem o to, aby tieto slovné novotvary posúdili a oficiálne schválili nejaké kompetentné jazykovedné autority... Čo myslíte?


Rodovo citlivý jazyk

Užívaj života, kým si plná síl!
Prečo som napísal práve plná a nie plný či plné? Mal som azda na mysli ženu?
Spravil som to s vedomím, že nadpolovičná väčšina pisateľov/pisateliek by na takom mieste použila mužský rod – tzv. generické maskulínum. Teda vo všeobecnom význame by použili mužský rod prídavného mena – bez ohľadu na to, či by mali na mysli muža, ženu alebo dieťa (chlapca, dievča). A prečo by to urobili? Pretože je to tak zaužívané.
Avšak aká veľká časť komunikujúcich ľudí sa aj zamýšľa nad tým, prečo je to tak zaužívané a či je to vždy – v každej komunikačnej situácii – optimálne?
Veľmi praktické je také vyjadrovanie vtedy, ak máme na mysli skupinu osôb rôznych gramatických rodov a potrebujeme byť struční. Vtedy nepovieme napr. pacienti a pacientky, ale iba pacienti. A počúvajúci si už domyslia, ako to bolo myslené. Vzniká tým síce určitá rodová asymetria v jazyku, no v záujme úspornosti vyjadrovania je to „znesiteľné“.
Ale čo ak sa vyjadrujem o konkrétnej žene v roli „lekára“ a poviem, že idem k lekárovi (nie lekárke)? A čo ak hovorím o učiteľoch určitej školy, hoci viem, že napr. 80 % z tých „učiteľov“ sú vlastne učiteľky? Sú toto rodovo vnímavé a dostatočné citlivé spôsoby vyjadrovania?...
A preto tam, kde by mnohí použili slovo plný, ja použijem radšej plná (mám na to právo). A kde by niekto hovoril o učiteľoch – majúc na mysli najmä učiteľky – radšej poviem „učiteľky a učitelia“, veriac, že hlasivky si tým nezoderiem.

Jozef Neoral

Jozef Neoral

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  30x

Vyjadrenia nerozdeľujem na pochvalné a kritické,ale na úprimné a pokrytecké.Snažím sa podporovať tie prvé, nie však formou násilia. Zoznam autorových rubrík:  Korektorské konotácieCesty dnu, cesty vonPoézia

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu