reklama

O pomlčke nepomlčme

O pomlčkách existuje mnoho pravidiel, najmä pravopisných a gramatických. Rozoberať ich všetky, to by bolo na 1 článok priveľa. Ja sa tu budem venovať najmä funkcii pomlčky v ústnom prejave. A tiež tomu, ako súvisí s pravopisom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Pomlčka a mlčanie

Slovo pomlčka je jednoznačne odvodené od slovesa mlčať. (Ľahko si to možno overiť napr. v etymologickom slovníku.) Ešte presnejšie – úzko súvisí s činnosťou: pomlčať. Ide teda nie o dlhodobé, zanovité mlčanie, ale o odmlčanie sa na istý, účelne zvolený čas.
Ak sa započúvame do súčasných typických reklám alebo správ v audiovizuálnych médiách, môžeme zistiť, že priestor na mlčanie tam sotva možno nájsť. Imperatívom je podať čo najviac informácií za čo najkratší čas. Mlčanie, to by bol trestuhodný luxus!
A protikladne – započúvajme sa do hodnotnej poézie či prózy v podaní renomovaných interpretov, interpretiek. Tam nájdeme pôsobivého, precíteného mlčania dostatok.
Má byť teda (po)mlčanie výlučne výsadou hodnotného slovesného umenia, na rozdiel od „guľometných útokov“ informačných slovných prúdov? Na prvý pohľad to tak môže pôsobiť...


Význam prestávky v rétorike

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V umení rétoriky platí:

Sila prestávky je v tom, že hovorí mlčaním.

(Ten istý princíp platí aj v kvalitnej hudbe.)
A ďalej platí: Gramatická alebo logická prestávka je potrebná na miestach, kde sa prejav člení na zoskupenia slov, na vety, na odseky. Bez takejto prestávky by prejav strácal zrozumiteľnosť. Bez umeleckej prestávky stráca najmä na pôsobivosti pre poslucháčov.
Nie každý ústny prejav musí mať umelecké ambície, no prinajmenšom nároky na významovú zrozumiteľnosť sú veľmi žiaduce. Ideálne je, ak poslucháč alebo poslucháčka „počuje“ v reči nielen slová, ale aj každú pomlčku, čiarku či iné interpunkčné znamienka. Tie sa v hovorenej reči nepomenúvajú, ale vyjadrujú sa práve prestávkami v rozprávaní a voľbou vhodnej intonácie hlasu.
Pri počúvaní reklám zvyčajne zaznamenávam len exaltovanú intonáciu, prestávky chýbajú. Chýba mlčanie, hodnota ticha. Reklama = opakované klamanie. Klamanie aj o tom, že ticho nemá cenu. Že cenu má iba čas nabitý slovami a činnosťou.


Pravopis o tom svedčí

Rola prestávky v reči, tá je pri pomlčkách vyjadrovaná aj ich pravopisne správnym zápisom.
Pred i za pomlčkou má byť takmer vždy medzera.
V rôznych článkoch som sa stretol s rôznymi teóriami o výnimkách z tohto pravidla, no po dôkladnom overení v garantovaných lingvistických informačných zdrojoch viem len o jedinej výnimke, a to o prípade, keď za pomlčkou nasleduje čiarka alebo bodkočiarka. Len tie sa pripájajú bez povinných medzier. Ak s „pomlčkou“ tesne susedí napr. číslo, tak nejde o pomlčku (čo vysvetlím nižšie).
Medzera naznačuje odstup. Odstup v čase a neraz aj vo význame. Aj preto sa pomlčky nevkladajú dovnútra slov (napr. tých zložených), ale do medzier medzi slovami. Nie sú pripájané tesne, ale „vzdušne“. Vyžadujú si odstup, podobne ako súčasné protiepidemické opatrenia.
Aký je ústredný významový rozdiel medzi pomlčkou a spojovníkom?
Pomlčka oddeľuje, spojovník spája. Ide teda o rozdiel priam principiálny a veľmi zreteľný. Spojovník patrí do vnútra slov či tesne spätých výrazov, je ako lepidlo. Naproti tomu pomlčka je ako policajt zabezpečujúci bezpečný odstup, bezpečnú vzdialenosť. V texte je to odstup priestorový, v reči časový aj intonačný.


Obľúbené „kostýmy“

Pomlčka zásadne za nič nemôže. Ak sa ocitá v prestrojení, majú to na svedomí ľudia – pisatelia a pisateľky neovládajúci či nerešpektujúci pravopis.
Najčastejšie druhy masiek pomlčky sú: spojovník, mínus, tzv. „odrážka“.

Spojovník je asi najčastejšou zámenou za pomlčku pri písaní na PC a ďalších elektronických zariadeniach (mobil, tablet a pod.). Je to krutá daň za to, že pomlčku nemožno napísať jednoduchým stlačením jediného klávesu na štandardnej klávesnici. A prečo je to tak? – Na to sa treba spýtať tvorcov klávesníc. Podľa mňa sú to jazykoví barbari, ktorí sa nehanbia diskriminovať pomlčku oproti spojovníku! Asi by ich najradšej navzájom ani nerozlišovali a mám podozrenie, že ani nerozlišujú. Myslím, že nikto z nich nemá v úcte lingvistiku. Veď prečo by inak mala samostatný kláves napr. hviezdička (ktorá ani nepatrí k interpunkčným znamienkam), kým pomlčka ho mať nemá?!

Mínus: Kto si myslí, že mínus je rovnaký znak ako pomlčka (príp. ako spojovník), ten má u mňa mínus. Pretože nie je. A myslí si to, žiaľ, pomerne veľa ľudí. Dokonca ani v Pravidlách slovenského pravopisu nie je znamienko mínus odlíšené od pomlčky, čo považujem za jeden z ich veľkých nedostatkov. Pravda je taká, že podobne, ako niektorí píšu ešte dnes namiesto zátvoriek lomky (nie „lomítka“) a iní namiesto znamienka násobenia malé písmeno x (znamienko krát vyzerá správne takto: ×), tak kdekto stále nemá vedomosť o tom, ako má správne vyzerať znamienko mínus.
A vyzerať má nasledovne:
Znak mínus je oproti pomlčke posunutý o trochu nahor, aby bol v rovnakej výške ako vodorovná čiarka v znaku plus. Šírka znaku mínus je rovnaká ako šírka znaku plus, teda mínus je o niečo užší ako štandardná pomlčka.
K tomu prikladám 2 obrázky. Na jednom je porovnanie spojovníka s pomlčkou a mínusom (spolu s klávesovými skratkami na ich písanie), na druhom vidno najmä odlišné výškové umiestnenie rôznych znakov v rámci riadka.
A prečo to musím opisovať takto komplikovane? Nuž preto, že ani textový editor, v ktorom sa vytvárajú články na tomto blogu, neumožňuje písať a zobrazovať znak mínus správne. A v tomto aspekte má blog SME u mňa technický mínus. No nie ako jediný – je to vlastnosť mnohých editorov. Takže v praxi je znak mínus ako snežný človek yeti, o ktorom sa dá veľa vravieť, hoci ho v skutočnosti ťažko možno uzrieť...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kódy
Kódy (zdroj: IT)
Znaky
Znaky (zdroj: Hanka)


„Odrážka“

To, čomu sa takto zvykne vravieť (nespisovne), sa správne nazýva:
znak, ktorým sa označujú jednotlivé body pri výpočte. A prakticky si to možno ukázať takto:
Tento názov je
nepraktický pre svoju dĺžku
ťažšie predstaviteľný pre svoju komplikovanosť
spisovný a oficiálne správny
To, o čom je tu reč, je v uvedenom výpočte vyjadrené vo forme pomlčiek, ale prípustné sú aj iné grafické znaky, napr.: ·,*,,...
Ak je takýto znak vo forme pomlčky, je to v poriadku, ale ak je vo forme spojovníka (čo sa stáva často), je to pravopisne nesprávne.


Miera mlčanlivosti

Ľudia sme rôzni – niekto zhovorčivejší, iný mlčanlivejší. To vyjadrujú aj rôzne druhy pomlčiek.
Tá, o ktorej som sa dosiaľ zmieňoval, je v typografickom názvosloví pomenovaná ako pomlčka N:
Ďalšia, u nás používaná menej, sa nazýva pomlčka M:
Rozdiel je v ich dĺžke. Prvá by mala zodpovedať šírke písmena N, druhá šírke písmena M.
A prečo je tá druhá u nás zriedkavejšia?

Mám pre to takúto osobnú hypotézu:
Našinci sú málo mlčanliví. Krátke mlčanie = krátka pomlčka. Ešte kratšie mlčanie = nahrádzanie pomlčky spojovníkom (v textoch nič výnimočné). Neschopnosť mlčať = písanie bez interpunkcie (v komunikácii mladej generácie nič nezvyčajné...).
Česť výnimkám!
(A už mlčím.)
—————————————————————

 

Jozef Neoral

Jozef Neoral

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  30x

Vyjadrenia nerozdeľujem na pochvalné a kritické,ale na úprimné a pokrytecké.Snažím sa podporovať tie prvé, nie však formou násilia. Zoznam autorových rubrík:  Korektorské konotácieCesty dnu, cesty vonPoézia

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu